Dvanásť storočí od založenia benediktínskeho kláštora pod Zoborom

Kamalduli.

 

Náboženský život na Zobore úplne nezanikol ani po ukončení pôsobenia benediktínskej rehole (záver 15. storočia). K bývalému kláštoru sa vypravovali veriaci počas pravidelne konaných pútí a v roku 1663 dal nitriansky biskup Juraj Pohronec Slepčiansky (Szelepcsényi) postaviť na dvore benediktínskeho kláštora kaplnku zasvätenú Ondrejovi a Benediktovi. V nej, ako píše v roku 1895 národný buditeľ, cirkevný historik a farár Jozef Kompánek, „sa pontifikálne služby božie a kázeň dodržiavali“.  Obnoviť kláštorný život na Zobore sa na sklonku 17. storočia rozhodli nitriansky biskup (a súčasne hlavný župan, kráľovský radca a kancelár), barón Blažej Jaklin z Lefantoviec a jeho bratranec, kapitán nitrianskeho hradu, barón Mikuláš Jaklin. V Nitre dňa 28. júna 1691 spísali dokument, v ktorom vyjadrili odhodlanie financovať bez časového obmedzenia rovnakým dielom výstavbu a prevádzku nového kláštora pre 12 rehoľníkov. Na Zobor povolali mníchov kamaldulského rádu, nazývaných podľa farby sutany „bieli mnísi“.  Zakladatelia oznámili svoj úmysel kráľovi Leopoldovi I a ten 5. septembra 1691 vo svojom odporúčajúcom liste okrem iného povolil využívanie dôchodkov z pilišského opátstva tak, aby „slúžili v prospech rádu, a mohlo z nich 12 rehoľníkov slušne žiť“. Po prerokovaní  a odobrení projektu Generálnou kapitulou kamaldulského rádu v roku 1692 kardinál Leopold Kolonič (Kollonich) dekrétom zo dňa 14. marca 1693 úradne erigoval vznik kamaldulskej „pustovne“ sv. Jozefa na hore Zobor.

Rád kamaldulov založil sv. Romuald v roku 980. Inšpirovaný spôsobom života starovekých pustovníkov žijúcich v púšti sa v r. 1012 spolu s niekoľkými spoločníkmi utiahol do etrurijských vrchov pri Arezze v Toskánsku, kde dostal od grófa Maldola územie (Campo di Maldolo), na ktorom si postavili kláštor. Názov tohoto územia sa preniesol do názvu kláštora a ujal sa aj pre pomenovanie celého rádu (kamalduli). Romuald vytvoril zvláštne spojenie pustovníckeho života a života v komunitách, keď mnísi spočiatku žijúci spoločne podľa benediktínskej regule sa neskôr usadili v samostatných príbytkoch („pustovniach“) postavených v blízkosti kláštora.  V nich viedli mimoriadne asketický spôsob života spojený s dodržiavaním takmer úplnej mlčanlivosti. Mnohé kamaldulské kláštory ale v nasledujúcich storočiach opúšťali prísny spôsob rehoľníctva a len malá časť sa pridŕžala pôvodných regúl. Reakciou na tento stav bola reforma uskutočnená mníchom Paolom Gustinianim na začiatku 16. storočia. Vytvorili sa tak dve vetvy: nová, reformná, preferujúca prísny spôsob života s centrom v Monte Corona pri Perugii (Congregatio Eremitarum Camaldulensium Montis Coronae) a kongregácia kamaldulských mníchov (Congregatio Camaldoli) s volnejším spôsobom života.

Rehoľa kamaldulov sa v stredoeurópskom priestore etablovala až v novoveku, hoci prvý pokus tu pôsobiť sa uskutočnil ešte počas života sv. Romualda. Ten spolu s 24 pustovníkmi podnikol okolo roku 1010 evanjelizačnú cestu do Uhorska, ale choroba ho donútila vrátiť sa so siedmymi bratmi do Itálie. Je prekvapujúce, že ani počas ďalších šiestich storočí kamalduli nepôsobili inde než v Itálii. Až v 17. storočí prenikli do Rakúskej monarchie, Poľska a neskôr aj inde. V Habsburskej ríši  existovalo spolu päť kamaldulských kláštorov, z toho tri v Uhorsku. Všetky prináležali k reformnej kongregácii Monte Corona. Prvá a na dlhší čas jediná kamaldulská „pustovňa“ postavená k úcte sv. Jozefa, vznikla z vôle cisára Ferdinanda II. necelých 8 km od centra Viedne, na kopci Kahlenberg v roku 1628. Druhý kláštor v rakúskej časti monarchie, zasvätený Michalovi archanjelovi na kopci pri Lánzséri v Šoproňskej župe, fundovali v  roku 1700 palatín Pavol Esterházy s manželkou Evou Thökölyovou. Prvý kláštor v Uhorsku vznikol v Nitre na kopci Zobor, ďalší postavili taktiež z iniciatívy nitrianskeho biskupa (následníka Blažeja Jaklina) Ladislava Maťašovského. Ten v roku 1705 daroval kamaldulskej reholi bývalý kartuziánsky kláštor v Lechnickej doline na Spiši, ktorý kúpil v roku 1699 od rodiny grófa Pavla Rákociho. Generálna kapitula zverila rekonštrukciu a adaptáciu starého kláštora zoborskému priorovi Jánovi Urminskému (Urményimu), ale nové cely sa mohli začať stavať až po roku 1720, keď panovník Karol VI. po dlhom spore s kartuziánskym rádom pridelil majetok kamaldulom. Tretí kamaldulský kláštor v Uhorsku – sv. Jána Nepomuckého zriadil gróf Jozef I. Esterházy v roku 1733 v Komárňanskej stolici pri obci Majk, v blízkosti zaniknutého kartuziánskeho kláštora. Týchto päť kláštorov vytváralo organizačnú jednotku „Pustovne nemecko-uhorského národa“ (Eremi Nationis Germano–Hungaricae). „Nemecko–uhorský národ“ bol jeden z piatich, na ktoré sa delila v 18. storočí kamaldulská kongregácia na Monte Corona. Ďalšie „národy“ boli: cirkevný, resp. pápežský (v strednom Taliansku na území bývalého pápežského štátu), neapolský, benátsky a poľský. Okolo roku 1750 bolo v Európe spolu 30 funkčných kláštorov, z toho v Itálii 18, v Poľsku 7 a v Rakúsku 5. Kamalduli v rakúskej monarchii vyvíjali svoju činnosť až do roku 1782, keď panovník Jozef II. zrušil všetky kontemplatívne, z jeho pohľadu neužitočné rády. V nasledujúcich dvoch storočiach počet kamaldulských kláštorov postupne klesal, v roku 2011 bolo vo svete ešte 10 kláštorov, z toho 4 na americkom kontinente (Kolumbia–2, USA–1, Venezuela–1) a v Európe 6 (Taliansko–3, Poľsko–2, Španielsko–1). Vo všetkých týchto kláštoroch dovedna pôsobí v súčasnosti približne 200 mníchov.

Prví štyria kamaldulskí mnísi prišli do Nitry na Zobor onedlho po jeho oficiálnom založení z kláštora sv. Jozefa na kopci Kahlenberg pri Viedni. Generálna kapitula ustanovila ako  predstaveného kláštora boloňského rodáka Pátra Dona Jána Felixa, medzi mníchmi bol aj Moravan páter Kajetán Stareček „znalý domáceho slovanského jazyka“. Ako prvý klerik prišiel na Zobor Ján Chrysostrom Urminský (Ureményi), rodák z Urmína, ktorý sa stal zakrátko novým predstaveným rádu. Počas jeho pôsobenia sa dokončila výstavba kláštora vrátane hospodárskych budov a ohradového múru. Po zabezpečení základiny potrebnej na plnohodnotné fungovanie kláštora, bola zoborská „pustovňa“ v roku 1709 povýšená na priorát s úlohou výchovy noviciátu pre ostatné kláštory monarchie. Počet mníchov zakrátko vzrástol na „ideálny“ počet dvanásť, neskôr pribúdali len pozvoľne, v čase zániku kláštora (1782) sa v ňom nachádzalo 8 pátrov, 5 frátrov a 5 klerikov. Okrem toho žilo v kláštore niekoľko starších ľudí, väčšinou duchovných, ktorí venovali svoj majetok kláštoru a ten ich zaopatroval až do ich smrti. Finančne bol kláštor zabezpečený jednak fundáciami zakladateľov, výnosmi z nehnuteľného majetku a značnú časť príjmov tvorili príspevky za odslúženie početných zádušných a iných omší. Hospodársky chod kláštora zabezpečoval pomerne početný obslužný personál. Do služby však nesmeli byť vzatí muži mladší než dvadsať rokov a ženy v kláštore nemohli pracovať na miestach, kde by boli v dohľade mníchov.

O živote v kláštore v nasledujúcich desaťročiach vieme viac aj vďaka vizitáciám, ktoré pravidelne vykonávali vizitátori vyslaný Generálnou kapitulou. Tí podávali správy o živote v kláštore, hlavne z pohľadu dodržiavania prísnych pravidiel rehole. Viackrát napr. pripomínali, aby novici boli oddelení od ostatných pustovníkov a nestýkali sa s nimi. Takisto upozorňovali, že opustiť kláštor možno iba vo veľmi výnimočných prípadoch. Stávalo sa totiž, že mnísi zo Zobora pri vybavovaní rôznych záležitostí vo Viedni prespávali a stravovali sa u rôznych súkromných osôb a nie v kláštore na Kahlenbergu, ako im bolo odporúčané. Podobne bolo vyčítané zoborskému vikárovi Ladislavovi Radossányimu, že po skončení svojho úradu „vychádza z pustovne a chodí kade-tade“. Za tento priestupok mu bolo nariadené okamžite sa odobrať do Lechnického (Červeného) kláštora a tam stráviť dva roky bez možnosti opustiť ho. Zistenie vizitátorov, že niektorí mnísi slávia svoje narodeniny v hosťovskom dome a s návštevami „trávia celý deň rozhovormi a jedením“, bolo oveľa závažnejším priestupkom. Generálna kapitula riešila aj dodržiavanie predpisov o prítomnosti žien v kláštore. Tie dovoľovali ženám vstup do kláštora (kláštorného kostola), iba trikrát v roku. Proti tomuto predpisu sa však odvolával dokonca nitriansky biskup Ladislav Adam Erdödy a potomkovia zakladateľa kláštora Mikuláša Jaklina. Po viacerých apeloch a odporúčacom liste Apoštolského nuncia vo Viedni napokon Generálna kapitula súhlasila, aby ženy mohli vstúpiť v sprievode biskupa nielen do kostola, ale aj do hosťovského domu, kde im mohlo byť poskytnuté „pôstne jedlo“. Generálna kapitula sa zaoberala aj nákupom holandského a anglického jemného bieleho súkna, z ktorého sa šili habity mníchov. Upozornila, že podľa konštitúcií rádu majú byť habity z hrubej vlny, a predstavenému na Zobore zakázala predávať prebytočné súkno so ziskom iným „pustovniam“. V aktách Generálnych kapitúl sa nachádzajú aj záznamy o mimoriadnej forme askézy – reklúzii, teda úplnom odlúčení mnícha od ostatných členov komunity. V roku 1726 požiadal o reklúziu Páter Don Kajetán, ktorý osamote strávil nasledujúcich 14 rokov. Iní mnísi ťarchu takéhoto náročného spôsobu pustovníčenia neuniesli a po istom čase im bolo prikázané vrátiť sa k obvyklému spôsobu života v kláštore.

Hoci rád kamaldulov svojim kontemplatívnym zameraním nebol zacielený na vedeckú činnosť, mnohí jeho členovia zanechali výraznú stopu v rôznych vedeckých oblastiach. V našom prostredí vynikli najmä dve mimoriadne osobnosti. Páter Štefan Romuald Hedbavný, rodák z Michaloviec, vstúpil do noviciátu na Zobore, kde v roku 1736 ako 22-ročný zložil rehoľný sľub. Neskôr pôsobil v Červenom kláštore ako hospodársky správca, archivár a knihovník. Je autorom   „Kamaldulskej Biblie“ – prvého kompletného slovenského prekladu Svätého písma (Swaté Biblia Slowénské aneb Pjsma Swatého Částka I – II) a pripisuje sa mu aj autorstvo latinsko-slovenského,  „kamaldulského slovníka“ (Syllabus Dictionarij Latino-Slavonicus). Určite najznámejším kamaldulským rehoľníkom pôsobiacim na našom území bol však mních Cyprián (vlastným menom František Ignác Jäschke). Tento vzdelaný mních vynikal vedomosťami z oblasti botaniky, lekárnictva, medicíny a ďalších oborov. Svoje pôsobenie v ráde, podobne ako Romuald Hedbavný, začínal ako novic na Zobore, kde 21. októbra 1752 zložil svoj rehoľný sľub a onedlho odišiel do Lechnického (Červeného) kláštora, kde pôsobil až do smrti.

 

Literatúra:

Judák, V. 2009: Pôsobenie kamaldulov na Zobore a na celom území Slovenska. Monumentorum tutela 21, Bratislava, s. 17–28.

Lacko, M. 1965: Camaldulese Heremits in Slovakia (Zobor, Červený kláštor). Slovak studies V, Historica 3, Cleveland – Rome, s. 99–204.

Lacko, M. 1967: Kamalduli na Slovensku (Zobor, Červený kláštor). Most, 14, 1967, č. 3-4, s. 143-168.

Mulitzer, M. 2012: Die amerikanischen Einsiedeleien der Kamaldulenser von Monte Corona / Camaldolese hermitages of the Congregation of Monte Corona in America / Los yermos de los Camaldulenses de Monte Corona en las Américas. Salzburg.

 

RNDr. Mgr. Marián Samuel

Archeologický ústav SAV v Nitre

 

Text k obrázkom:

Obr. 1: Kamaldulský mních. Archív autora.
obr. 1

Obr. 2: Kamaldulskí mnísi zobrazený na olejomaľbe z hlavného oltára kláštorného kostola sv. Jozefa na Zobore. Foto: M. Samuel.

obr_2_kamaldulski_mnisi_zobrazeny_na_olejomalbe_z_hlavneho_oltara_klastorneho_kostola_sv_jozefa_na_zobore_foto_m_samuel_a4362c_lg

Obr. 3: Súčasný kamaldulskí mnísi v Los Angelos (Venezuela). Reprofoto. Zdroj: Mulitzer, 2012.
obr. 3